UMENIE VÝROBY PARFÚMOV

Umenie výroby parfémov bolo Arabmi považované za najvznešenejšiu obchodnú činnosť a v každom meste dostávali výrobcovia parfémov čestné miesto, čo najbližšie k mešite (Souk el Attarine - attar znamená arabsky parfém). Výroba parfémov je vysoko kvalifikované povolanie a arabský výrobcovia parfémov sa v minulosti vždy tešili najlepšej povesti a úcte.

Jemný parfém môže obsahovať aj viac ako 100 rôznych ingrediencií, zmiešaných v presných proporciách. Recepty na slávne parfémy boli a dodnes sú prísne stráženým tajomstvom každého parfuméra. K surovinám, z ktorých sa vyrábajú, patria olejové esencie extrahované z rôznych kvetov, plodov a korenia, ako jazmín, levandula, citrusové plody, muškátový orech a aromatických drevín, ako napríklad santalové, cédrové drevo. Parfémy sa vyrábajú tiež z pôvodne živočíšnych látok, ako je ambra zo spermií veľrýb, alebo pižmo z jeleňa či z bobra. Je to práve ambra nazývaná tiež čierne zlato, ktorá mala v minulosti takmer za následok vyhubenie veľrýb. Dnes sa už však ako aj pižmo, vyrába synteticky. Výrobcovia parfémov sa od počiatku svojho remesla snažia vyrobiť takú vôňu, ktorá by dopĺňala  prirodzenú vôňu svojho nositeľa a bola by pre ostatných príjemná a príťažlivá.

PRÍSADY A VÝROBA PARFÚMOV

      Väčšina ľudí uvažuje o rastlinných vôňach ako o vôňach kvetov. Lenže aj iné časti rastlín môžu vydávať vôňu. Esenciový olej, nazývaný tiež esencia, sa získava z kvetov, púčikov, listov, koreňov, dreva, plodov, semienok, kôry, živice a pakorienkov. V niektorých prípadoch vylučuje vôňu celá rastlina, v iných prípadoch sa dajú vyčarovať odlišné esencie z odlišných častí tej istej rastliny. Z citrónovníka horkého alebo bergamotového sa napríklad získava olej nerol. Inou metódou sa z tej istej rastliny, známej aj ako bigarádia alebo sevillský pomarančovník, získava oranžovníkový olej z kvetov, bigarádiový olej z ovocnej kôry a petitgrainový olej z listov, halúzok a malých nezrelých plodov. Každý z týchto olejov má inú vôňu a používa sa v parfumérií.

      Spomedzi kvetín najviac oleja obsahujú tie, ktoré majú najsilnejšie lupienky. S výnimkou ruží sú biele kvety vo všeobecnosti najvoňavejšie.

UMELÉ VÔNE

     S postupom času sa využíva čoraz viac rastlín, z ktorých sa získavajú esenciové oleje, takže voňavkár, ktorý je predovšetkým chemikom, musí byť aj botanikom, keďže má k dispozícii okolo 500 až 600 rôznych použiteľných  rastlinných vôní. Toto množstvo aromatických prísad však nie je nič v porovnaní s obrovskou škálou umelých vôní so zložitými chemickými názvami, ktoré dnes môže voňavkár využívať. Napríklad vo worthovskom parfume Je Reviens je to chemikália amyl salicylát, ktorá tvorí základ jeho kvetinovej vône.

      Dnes už chemické prísady tvoria obyčajne prevažnú časť podstaty parfumu, pričom nielen vydávajú vôňu, ale sú aj prostriedkami na zdokonalenie ostatných vôní , ktoré sú vďaka nim lepšie zladené alebo sú trvácnejšie. V druhom prípade ide o ustaľovače. Hoci sa nechceme podrobne zapodievať chemikáliami, resp. syntetikami, pretože je to vysoko technická problematika, jednu skupinu musíme spomenúť, a to je skupina látok známa ako aldehydy. Ide o deriváty alkoholu a v niektorých prírodných rastlinných látok, objavené koncom 19. storočia. V parfumérii ich ako prvý použil Ernest Beaux pri tvorbe Chanel 5. Majú rozmanité použitie: z anízového aldehydu sa napríklad získava hlohová vôňa, decylaldehyd podporuje šírenie fialkovej vône. Aldehydy vo všeobecnosti pridávajú vôni charakteristickú arómu a novú výdatnosť a silu. Musia sa však používať mimoriadne opatrne a vo veľmi malých množstvách. Kvapka surového aldehydu na vašom odeve môže spôsobiť, že buete nepríjemne zapáchať.

PRÍSADY ŽIVOČÍŠNEHO PÔVODU

      Schopnosť vyrobiť parfum, ktorého vôňa pretrvá, je kľúčom k voňavkárskemu umeniu. V dnešných dňoch staršie ženy často poznamenávajú, že sa im zdá, že parfumy skvelých klasických značiek strácajú vôňu oveľa rýchlejšie ako parfumy tých istých značiek v časoch , keď boli mladé. Jedným z dôvodov, prečo je to tak, je fakt, že moderné voňavky s väčšinou vyrábajú v továrňach a už neobsahujú vzácne prísady živočíšneho pôvodu, ktoré okrem toho, že boli veľmi silné, boli aj veľmi trvácne, a teda aj výborné ustaľovače. Medzi hlavné zložky živočíšneho pôvodu, ktoré boli kedysi základnými surovinami špičkových voňavkárov patria:

AMBRA- po stáročia nikto nepoznal jej zdroj. Je to substancia, ktorá sa extrahuje zo spermií vorvaňov živiacich sa sépiami. Zbiera sa v podobe stuhnutých výlučkov z hladiny tropických morí alebo na omývaných pobrežiach. Pred použitím sa musí nechať aspoň tri roky odležať. Vo voňavkárstve ju niekedy nahrádzajú vôňou prírodných materiálov, ako napríklad cistusu.

PIŽMO- zrniečka alebo semienka zo žliaz veľkosti vlašského orecha, ktoré sa odstraňujú (neškodne) kabarovi pižmovému žijúcemu v Himalájach. Je to najsilnejšia vôňa zo všetkých. Kvapka na vreckovke vydrží 40 rokov.

CIBET- výlučok podobný maslu, ktorý sa získava z análnych žliaz cibetiek žijúcich v Etiópii, Barme a v Thajsku.

BOBRIE PIŽMO- krémový, červenkastohnedý výlučok, ktorý sa získava zo žliaz bobra. Po prvý raz ho použili arabskí voňavkári v 9. storočí po Kr.

      Vo svojom pôvodnom stave sú tieto ingrediencie natoľko silné, že sú takmer odporné. Musia sa teda výrazne zriediť predtým, ako začnú voňať. V každom prípade však zásoby týchto ingrediencií nie sú ani zďaleka nedostatočné. Námietky vychádzajúce z ochrany práv zvierat nemajú preto v modernej komerčnej výrobe parfumov opodstatnenie. Prísady živočíšneho pôvodu dnes používajú už len tí voňavkári špecialisti, ktorí zotrvali pri starších metódach. Okrem toho parfumy s týmito prísadami sú veľmi drahé. Hlavný prúd súčasnej komerčnej praxe ich všetky nahrádza umelými zložkami. Už sme spomenuli postupy extrahovania esenciových olejov, treba ich však definovať presnejšie. Sú to:

DESTILÁCIA - keď sa rastlinný materiál ponorí do vriacej vody, esenciový olej, ktorý obsahuje vôňu, sa uvoľnuje  spolu s parou. Para potom opäť kondenzuje na vodu, na ktorej povrchu sa zhromaždí olej a možno ho zozbierať. Takýto postup sa dá opakovať, aby sa získal ešte čírejší olej. Destiláciu účinne využívali Arabi od 8. storočia po Kr. Na konci 19. storočia sa tento postup podstatne zdokonalil parnou destiláciou, pri ktorej para kondenzovala v tenkých rúrkach ponorených do studenej vody.

EXTRAKCIA ODPARITEĽNÝMI ROZPÚŠŤADLAMI - voňavý materiál sa položí na dierkovanú kovovú platničku v „extraktore" a odpariteľné rozpúšťadlo, ako napríklad éter, sa prepúšťa cez túto platničku. Získaná zmes sa nechá odstáť, kým nezhustne na polopevnú masu nazývanú konkrétna esencia alebo konkrétna silica. Skladá sa z esenciového oleja a voskovej substancie známej ako stearoptén. Tieto dve zložky možno oddeliť ďalšou metódou tak, že sa použije alkohol. Takto sa dá získať veľmi čistý a vysoko koncentrovaný olej označovaný ako absolútna silica alebo absolútna esencia. Je to nesmierne drahý produkt. Absolútna esencia tuberózy hľuznatej dnes napríklad stojí viac ako jej hmotnosť v zlate. Voňavkári často uprednostňujú konkrétnu silicu pred absolútnou.

ENFLEURÁŽ - ide o metódu, ktorú používali už starovekí Egypťania a ktorá sa zachovala do 20. storočia. Hlavičky kvetín sa ukladali do oleja či masti, ktoré absorbujú vôňu. Voňavkári pri tom využívali schopnosť niektorých kvetov produkovať esenciu ešte krátko po tom, ako boli odtrhnuté. Vo Francúzsku sa to robilo na komerčnej úrovni od 17. storočia najmä s jazmínom. Rastliny sa ukladali na sklenené tabuľky natreté liečivou masťou, ktorá sa potom rozpustila alkoholom, aby sa opäť získal olej. Je to mimoriadne prácna metóda a dnes sa už nepoužíva. Pri odfiltrovaní sa dala získať vysoká koncentrácia výťažku až na úrovni absolútnej esencie.

LISOVANIE -  táto metóda sa zvyčajne používa na získavanie voňavého oleja z kôry citrusových plodov. Kôra sa tlačí medzi valčekmi a olej sa potom oddelí z drene odstredením.

      Existuje ešte jeden spôsob na výrobu voňavého materiálu pre parfumérie, ktorý bol vyvinutý len nedávno. Je to systém, ktorý sa nazýva

VÁKUOVÁ TECHNOLÓGIA- umožňuje získavať vôňu takmer zo všetkého- vôňu kvetov alebo ak chcete, aj arómu starých čižiem.

      Voňavý predmet, povedzme hlavička kvetu, sa umiestni do špeciálnej nádoby a vytvorí sa vákuum. Kvet bude chvíľu vylučovať svoju vôňu vo vákuu. Zhruba po polhodine sa výlučok odsaje do plynového chromatografického prístroja, ktorý presne analyzuje a zmeria jednotlivé zložky vylúčenej vône.

      Potom sa vyrobí zlúčenina tých istých chemikálií v rovnakých pomeroch v oveľa väčšej mierke- tak a dá získať látka s pôvodnou vôňou v oveľa väčšom množstve. Táto nová technika je niekedy nadmerne nákladná a komplikovaná, ale priniesla pre voňavkárstvo celkom novú technológiu tvorby parfumov. Mnohé voňavky, ktoré sa dnes predávajú, sú už vyrobené týmto spôsobom.